Malé dievčatko zmizlo na Špicbergoch niekde v závejoch. Nik však nemôže len tak zmiznúť bez jedinej stopy, aj keby ho zavial sneh. Ona však nie je jediná…
Monica Kristensen: Hľadanie (Marenčin PT 2014/09)
Ak máte radi dobrý príbeh, tak v tejto knihe ho nájdete. Dej sa odohráva v malinkej, izolovanej komunite na odľahlých Špicbergoch. Za polárnej noci, v treskúcich mrazoch. Mestečko, ktoré leží pri uhoľnej bani má niečo cez 2 tisíc ľudí. Všetci majú o všetkých prehľad, vedia kto prišiel na návštevu, kedy odišiel, kto s kým má pletky. Snežné skútre, ktoré používajú skoro všetci tak, ako autá sa nezamykajú. Kto by tu kradol? Hneď by ho našli.
A v tomto skoro „rodinnom“ prostredí sa zo škôlky za krutých mrazov stratí malé dievčatko. Rozbehne sa jeho hľadanie. Počas neho sa začnú v knihe odvíjať príbehy jednotlivých ľudí. Postavy majú rôzne charaktery, osudy, životy. Zaujímavé je, ako sa pekne opisujú starousadlíci a tí, čo prišli len na čas s tým, že za rok, dva odídu. Príbeh je krásne prepletený s činnosťou baní na uhlie, ktoré sú pri mestečku.
Práve dievčatko, ktoré sa stratilo, je dcérou banského inžiniera Steinara Olsena, alkoholika, ktorý prišiel aj s rodinou na sever, aby skúsil začať nový život. Zoznámi sa však s dvoma baníkmi, ktorí ho zvedú na zlé chodníčky. Začne s nimi pašovať a pije. Doma mu to ide dolu kopcom. Stále sa háda so ženou. A tak ju chce vytrestať a vezme ich dcéru Ellu zo škôlky a odvedie ju do starej bane. V bani, kde sa ťaží uhlie namerajú vysoký podiel metánu a musia ju uzavrieť. Olsen nechá Ellu samú v bani a zíde do mestečka, kde duševne chorá žena policajta, ktorý prišiel len nedávno z pevniny, prerazí nádrž na aute ženy, za ktorou chodí jej muž. Olsen zastaví autom v mláke benzínu a po odhodení cigarety vzbĺkne a po prevoze do nemocnice zomiera.
Ella je už viac ako deň nezvestná. Všetci majú strach, či je ešte živá. Z pevniny prichádza na výpomoc policajt aj s technikom. Dej sa začne krásne prepletať. Pašovanie, pytliactvo, práce v bani, život v mestečku, kde sa končí polárna noc, veľmi pekne sú opísané postavy policajtov a ich súkromné životy. Jeden z nich má výčitky svedomia a marí vyšetrovanie, lebo neoznámi fakty, ktoré by pomohli nájsť Ellu. Druhý z policajtov ho chráni, lebo predsa je jeho kamarát. Príbeh je nabitý dejom, postavami, prelína sa rôznymi príbehmi , ktoré sa spoja. Predsa len, na tak malom území s málo ľuďmi všetko so všetkým a všetkými súvisí.
Spisovateľke sa podarilo vniesť do príbehu také to neodbytné napätie, trošku mysterióznosti, pochýb. Nezameriava sa len na vyšetrovanie a policajtov, ale opisuje život celej malej komunity. Veľmi pekne opísané prostredie, živo, plasticky, nechýbajú ľadové medvede, snehové búrky, je to súčasťou gradujúceho deja a pomáha vytvoriť mrazivosť príbehu.
Oceňujem, že kapitoly sa začínali veľmi peknými veršami z básne Pieseň baníkov, ktorá je na konci knihy celá. Pri takýchto knihách je mi ľúto, že už končia.
Opäť také dve zaujímavosti, ktoré som sa dozvedela. Na Špicbergoch bolo možné stavať len dvoma spôsobmi. Domy z guľatiny stáli rovno na pozemku a hýbali sa s roztápajúcou sa pôdou, alebo boli postavené na dlhých podperách, ktoré boli vrazené hlboko do zeme až do vrstiev, ktoré sa nikdy neroztápali. Tieto domy mohli byť aj murované. A druhá – na Špicbergoch je veľkým prešľapom, keď niekde prídete a neprezujete sa. Všade majú na to šatne, aby ste sa prezuli a dali si dolu hrubé kombinézy a teplé oblečenie. Dokonca aj na úradoch.
Páčila sa mi grafická úprava obálky aj preklad. Knihu som doslova zhltla, vrelo odporúčam.
