V chladných osadách kanadskej Arktídy sa žije ťažko. Inuiti zaháňajú depresie alkoholom, len niektorí, ako lovkyňa a sprievodkyňa turistov Edie Kiglatuková alebo jej nevlastný syn Joe, majú nejaký cieľ…
(2014 © Božena Hideghétiová, Jaslovské Bohunice) Kniha, ktorú som prečítala jedným dychom. Aj preto, že mám rada, keď je dej zasadený do netradičného, nevšedného prostredia, ktorým Ellesmerov ostrov v Arktíde určite je. Popri deji sa vždy dozviem toľko informácií, ku ktorým by som sa inak nedostala. Zaujímavé bolo prečítať si, ako sa tento nehostinný ostrov osídľoval – nasilu (každý štát má asi nejaké takéto boľavé miesta v histórii, aj Kanada) a potom ako chodili na ostrov cudzinci, brali si do Európy a Ameriky domorodcov ako suveníry a tí následne v novom prostredí veľmi rýchlo umierali. Pekná bola v knihe odpoveď jedného zo žiakov na otázku, že prečo to cudzinci robili: – lebo mohli.
Viac o knihe Bílý žár (2012 Euromedia CZ)
Domorodí obyvatelia si zvykli na drsné podmienky
Nie je tu nič, len ľad a skaly. Také zaujímavosti – Inuiti nepoznajú vďačnosť, u nich je prirodzené pomáhať, klopanie na dvere považujú za urážku (podľa toho vedeli, že ide k ním cudzinec), ale zas to ich nezamykanie domov – ráno sa hlavná hrdinka zobudí na to, že niekto jej stojí pri posteli – čo tam bola bežná vec (asi by som dostala zrádnika, keby mi takto niekto pochodoval po dome), snežné verandy – tam si dávali dolu vrchné oblečenie, ktoré bolo pre zimu niekoľkovrstvové, opravovanie ponožiek rybími črevami, no jedálniček by som tiež s nimi nemenila (krvavá tulenia polievka, fermentovaný veľrybí tuk, raňajky – čaj a tuk, surová ryba), miestnosť bola pre nich neznesiteľne prekúrená na 16C, a keď išli von so psím záprahom tak bolo príjemných -20C, spanie v stanoch pri -50C, stavanie iglu z trojvrstvového snehu, neponáhľanie sa – nie pre lenivosť, ale aby sa nespotili a pot na nich nemrzol.
Veľmi pekné, plastické opisy postáv
Od ich alkoholizmu, cez boj so samotou, rezignáciou, pohltenie civilizáciou, ale aj všade sa rozpínajúcu politiku a moc peňazí, pre ktoré niektorí dokážu spraviť čokoľvek, i keď majú na to vždy iné dôvody. Do týchto krutých podmienok autorka ešte dala aj tri vraždy, ktoré ale niektorí chceli zamiesť pod koberec ako nešťastie a samovraždu.
Hlavná hrdinka, ktorá nie je pre jej priamu povahu veľmi obľúbená, sa nechce zmieriť s ľahostajnosťou polície, starostu ani ľudí v okolí. Tým, že má neuveriteľné znalosti o prírode, dokáže logicky rozmýšľať, poskladá si jednotlivé kúsky informácií a rozhýbe aj nečinného policajta, ktorý má svoje osobné problémy a jeho hlavnou pracovnou náplňou je chytanie túlavých psov a oficiálne návštevy výskumných staníc na ostrove a životným poslaním je výskum hlodavcov na ostrove – lumíkov. Chce mať svoj pokoj a preto ho musí hlavná hrdinka do všetkého naháňať, ale nakoniec keď mu predloží dôkazy sa pustí do pátrania s ňou a pri tom, ako ju chytí kanadská pobrežná polícia ju zachráni.
Nečakajte teda nablýskané laboratória a počítače chŕliace na počkanie kvanta informácií. Len jednu tvrdohlavú a húževnatú ženu a zabudnutého policajta, ktorí vyriešia tri vraždy.
Opäť som sa trošku pasovala s pôvodnými inuitskými slovkami – chcela by som túto reč počuť naživo, ako to znie – v knihe autorka píše, že ako zurkot vody. Čo sa mi páčilo, v knihe je spomenutý (nie priamo) problém s globálnym otepľovaním. Ľadové medvede menia svoje zvyky, nedá sa spoľahnúť na pevnosť ľadu pre cesty cez vodu.
Veľmi dobrá kniha, odporúčam.
2014 © Božena Hideghétiová
Knižnica Jaslovské Bohunice
